Work Text:
Na dverách kancelárie Ireny Bočkaj, v najvrchnejšom podlaží obchodného domu Dunaj sa ozvalo rytmické zaklopanie.
Čudné, pomyslela si, mierne otrávená. Veď pracovná schôdza skončila ani nie pred piatimi minútami.
,,Vstúpte!" vyzvala danú osobu, dumajúc čo také by po nej ešte niekto mohol chcieť.
Dvere sa škrípavo pootvorili, prepúšťajúc dnu svetlo z chodby, a do miestnosti následne vstúpil usmievavý muž v klobúku. Bol to Ireny manžel - Imrich.
,,Krásny štvrtkový deň v práci želám, drahá!" zaspieval veselým tónom, ktorý bol typický pre jeho večne optimistickú a bezstarostnú povahu.
Irena prekvapene nadvihla obočie: ,,Imrich? Ty čo tu robíš?"
Jej manžel bol totiž asi jediným členom rodiny Kučerovcov, ktorý sa na chode podniku nijako nepodieľal. Nie, on bol omnoho väčší dobrodruh - z úzadia šéfoval supertajnému protinacistickému odboju. Bol tak prísne tajný, že dokonca aj Irena sa o ňom dozvedela iba nedávno.
,,Čo by som robil?" Imrich nechápavo pokrútil hlavou. ,,Chýbala si mi! Tak strašne som potreboval počuť ten tvoj rozkošne uštipačný hlások, až som sa rozhodol, že ťa navštívim."
,,To je nečakané." Irenka si za pracovným stolom zamyslene podoprela bradu hánkami a podozrievavo si svojho manžela premerala pohľadom. ,,Pil si? Potrebuješ peniaze na karty? Alebo sa niečo deje s Otom a Lujzou, čo sám nezvládneš?"
Imrich sa zatváril zdesene zo všetkých tých nehoráznych obvinení, no vzhľadom na jeho uvoľnené vystupovanie a široký úsmev, ktorý mu aj naďalej žiaril na perách bolo jasné, že sa s manželkou iba hrá: ,,Drahá, to takmer vyznelo akoby si vôbec nebola rada, že ma vidíš! To už snáď chlap nemôže ani len navštíviť svoju milovanú polovičku v práci iba tak, bez postranných úmyslov a z čistej lásky srdca?.."
,,...Cestou do kabaretu." dodal škádlivo.
,,Aha, takže predsa je v tom aj niečo iné. A ja už som sa zľakla, že si si dal tú námahu zodvihnúť ten svoj lenivý zadok z toho tvojho vyhriateho kresla a podniknúť tak dlhú cestu sem iba kvôli mne." vysmiata Irena jemne ťapla dlaňami obidvoch rúk o povrch stola, a s nezbednou iskrou v očiach sa postavila zo stoličky. Manželova hra ju zaujala a ona sa do nej rozhodla aktívne zapojiť.
,,Ale no tak, Irenka, nebuď na mňa zase taká prísna. Veď som pešo vyšliapal všetky tie poschodia v Dunaji, len aby som ťa videl. Až na koniec sveta by som za tebou išiel - tak silno horí moja láska pre teba!" básnil odhodlane
,,Ty si mi teda lišiak." prevrátila očami a uškrnula sa na Imricha.
Odjakživa to bol romantik, Irena si spomínala, ako sa na ňu podobnými spôsobmi snažil zapôsobiť ešte keď boli obidvaja deti. Vtedy ho nemohla vystáť. Manželstvo medzi nimi bolo dopredu dohodnuté ich rodinami, avšak mladá dospievajúca Irenka práve vtedy prechádzala rebelskou fázou a rázne odmietala akúkoľvek zmienku o tom, že by sa v budúcnosti mala vydať za nejakého nemožného chlapa a do konca života sa po jeho boku hrať na poslušnú manželku. To v žiadnom prípade!
Vo svojom terajšom vzťahu s Imrichom Bočkajom ale nemohla byť šťastnejšia. Už si svoj život nedokázala predstaviť bez neho, ani bez ich dvoch milovaných ratolestí - Lujzy a Ota. Pri Imrichovi nemusela potláčať svoje prirodzené podnikavé sklony a hrať sa na stereotypnú paničku v domácnosti tak, ako to od nej už odmalička očakávali (ehm, ehm Editka). Manžel od nej nič podobné nevyžadoval. Práve naopak, bol to on, komu vo vzťahu vyhovovala skôr pasívnejšia a z tradičného hľadiska "ženskejšia" rola, a tak sa dokonale dopĺňali.
A keďže teda Irenka dobre poznala Imrichove hry už od doby, keď spolu ešte len začínali chodiť, vedela presne čo robiť, aby ho ešte väčšmi vyburcovala: ,,Tak na koniec sveta, hovoríš... Teba by sa jeden nezbavil ani keby chcel, nemám pravdu, drahý?"
Imrich nad nad jej reakciou teatrálne rozhodil rukami: ,,Drahá, nemám to dúfam chápať tak, že by si sa ma chcela zbaviť, však nie? Veď dobre vieš, že bez teba na tomto krutom svete neprežijem! Budeš ma mať na svedomí!"
,,Prosím ťa... a kde by som potom hľadala ďalšieho takého úžasného manžela?" Irena konečne pomaličky obišla stôl, a potom sa ku svojmu chlapovi začala ešte pomalšie, krôčik po krôčku, približovať, akoby svojím počínaním zámerne stupňovala napätie. Nespúšťal z nej zrak.
Keď už sa ocitla v jeho tesnej blízkosti a ich tváre sa navzájom takmer dotýkali, provokatívne Imrichovi prehodila paže okolo krku a s výraznou chuťou sa naklonila dopredu, aby ho jemne (ale zato poriadne dráždivo) pobozkala na pery.
Šepkajúc tichučkým sladkým hláskom následne pokračovala: ,,...Navonok tak starostlivého otca v domácnosti... zatiaľ čo v tajnosti... neohrozeného vodcu odboja..."
Imrich sa zazubil - zjavne sa mu toto vystúpenie páčilo. Sebavedome vykročil vpred pre ďalší bozk, ale tentokrát pred ním Irenka škodoradostne cúvla. Skúsil teda urobiť ešte jeden krok, no ona sa spoločne s ním zase posunula dozadu, tvrdohlavo odmietajúc dotyk jeho pier. Ich pohyby prešli do podivne rytmického rituálu - takmer to pripomínalo tanec.
Obaja manželia pokračovali v dvorení, až kým sa Imrichovi nepodarilo zatlačiť nezbednú Irenu naspäť ku pracovnému stolu: ,,Opatrne, drahá, tvoje správanie začína byť vskutku podozrivé! Nemáš dúfam za lubom nejakú nekalú špiónsku praktiku, teraz, keď už vieš pravdu o mojom malom tajomstve? Pretože ak áno, budem nútený ťa zadržať a vypočúvať."
,,Bezpečie a diskrétnosť vždy na prvom mieste - úplne rozumiem vašim obavám, pán odbojár." jediným obratným skokom, Irenka zozadu vysadla hore na stôl a koketne sa naňho uškrnula.
,,Ktovie, trebárs pod blúzou skutočne ukrývam nejaký mikrofón..." jej prsty zvedavo pohladili látku Imrichovho saka, keď so šéfom odboja nadviazala očný kontakt. ,,...Možno by ste ma pre istotu mali skontrolovať..."
Konečne mu dovolila, aby sa lačne zmocnil teplého vnútra jej úst, zatiaľ čo so slepou túžbou navigovala Imrichove ruky ku zapínaniu na svojej blúzke. Zlomyseľne sa uškrnula, keď jeho roztrasené prsty nahmatali prvý gombík, hneď pod krkom, a opatrne ho odistili. Postupoval plynule, stále nižšie a nižšie, až kým nebola Irenina blúzka nakompletku uvoľnená a ona ju mohla s ľahkosťou nechať skĺznuť zo svojich ramien dolu na stôl.
,,Hneď sa uvidí, či si naozaj špiónka..."
Opäť sa pobozkali - tentokrát ešte dlhšie a intenzívnejšie. Pod privretými viečkami obidvom preletovali iskry, útroby zaplavovalo spaľujúce teplo. Napätie, ktoré sa v kancelárii po celú tú dobu neúnavne stupňovalo už takmer dosiahlo svojho limitu. Irena si bola plne vedomá, že toto by v žiadnom prípade robiť nemali. Veď som v práci, preboha! Maximálne neprofesionálne správanie!
Lenže keď Imrichove nežné dotyky na jej holej koži pod blúzkou boli tak príjemné! Jeho pery tak poddajné a prívetivé! Irena sa tej túžbe snažila vzoprieť, snažila sa prestať, no telo ani myseľ jej to nedovolili. Imrichove ruky boli snáď úplne všade, sotva už dokázala vnímať čokoľvek iné, než svoje vlastné pulzujúce vzrušenie...
Ich bláznivé manželské vyčíňanie nakoniec prerušil až zásah zvonku, keď sa skrz zatvorené dvere nečakane ozval čísi hlas a Irena s Imrichom okamžite stŕpli uväznení v intímnej polohe. Chrbtami im prebehli zimomriavky pri strašnom uvedomení, že sa vlastne vôbec nezamkli, a teda ktokoľvek mohol kedykoľvek vstúpiť dnu a nachytať ich spolu v tejto trápnej situácii ako nejakých dvoch hlúpych zamilovaných tínedžerov.
Ozvalo sa jemnučké zaklopanie na dvere a hlas zopakoval: ,,Irenka, mohla by si, prosím, ísť so mnou na oddelenie módy? Budem potrebovať tvoju pomoc."
Bol to starý Rudolf Kučera, Irenin otec.
,,S-samozrejme!" zakoktala rozpačito s výrazným rumencom rozlievajúcim sa po tvári. ,,D-daj mi chvíľku. Hneď som tam!"
Hlas sa jej nekontrolovateľne triasol od toľkých nervov. Posledné čo by potrebovala bolo, aby ju otec pristihol polonahú sedieť na pracovnom stole, cez pracovnú šichtu, oblapávajúc sa s manželom, ktorý u nej v kancelárii nemal čo hľadať. V zhone teda zliezla dolu, narýchlo si cez prsia zapínajúc pokrčenú blúzku. Nech ale robila čo robila, úplne ju narovnať do jej pôvodného stavu sa Irene nedarilo. S Imrichom si navzájom vymenili pohľady, ktoré boli zmesou hanby i úprimného pobavenia.
,,Nuž, vyzerá to tak, že vaše vypočúvanie asi budeme musieť odložiť až na večer, pán odbojár." zašepkala Irena so šibalským žmurknutím.
Láskyplne jej zastrčil jeden zatúlaný prameň vlasov za ucho: ,,Budem čakať, drahá."
Poslednýkrát sa naňho srdečne usmiala, než nasadila kamennú tvár a pobrala sa ku dverám riešiť svoje povinnosti...