Actions

Work Header

Severozápadnou cestou

Chapter Text

Piatok, 19. októbra

 

Popoludňajšie slnko zalievalo kanceláriu matnými odtieňmi zlatej. Vonku sa tiene plazili po udržiavanom trávniku zároveň s mrakmi, ktoré chvíľami zakrývali slnko. Bolo päť minút po štvrtej a Mycroft Holmes musel britskú vládu odsunúť na neskôr, len aby podnikol túto otravnú cestu na vidiek.


„ Je mi to ľúto, pán Holmes. Nie je tu nikto, kto by bol ochotný prevziať záštitu nad starostlivosťou o vášho brata,“ povedal riaditeľ Kullek ospravedlňujúco, uhladil si rednúce šedivé vlasy a prečistil okuliare, zatiaľ čo mu na tvári pohrával mierny úsmev. 
Za normálnych okolností by bol stelesnením dôvery. 
Muž, ktorý bol stvorený na to, aby vzbudzoval pokoj a istotu, že sa komukoľvek dostane náležitej pomoci a bolo jedno ako veľmi na tom bol človek zle.

Na stole mal brožúrky o klinike a možných investíciách, odkedy prevzal úrad. Teraz bol však jeho výraz napätý a nervózny. Nemal strach - bol totiž zúfalý. 
Mycroft si zrazu uvedomil, že nie je takej sily, ktorá by zmenila jeho názor.


„ A čo sa stalo s doktorom Barnardom?“ spýtal sa Mycroft hladko, ale pod jeho zdvorilým tónom sa skrývala oceľ. 
„ Ah, on...je v nemocnici, pán Holmes.“
Dal si dolu okuliare a prevracal ich medzi zavalitými prstami.
„ Pokus o samovraždu.“
Mycroft zavrel oči. Trvalo to príliš dlho, než aby sa to dalo kvalifikovať ako žmurknutie. 
„ Určite to nebolo z prepracovania,“ povedal rozhodne.
„ Povedali mi, že môj brat bol jeho jediný pacient.“

„ Nie pane. Teda vlastné áno, je. Bol. “
Kullek neisto vyceril zuby a okuliare si nasadil späť. Ukázalo sa, že na jednom sklíčku má odtlačok palca. Nahnevane okuliare znovu zložil a začal prehrabávať svoje zásuvky. 
„ Liečba vášho brata je prakticky ukončená. Teraz je to len otázka ovládania závislosti. Existujú skutočne dobrí terapeuti...“
„ Áno, doktor Barnard bol tiež jedným z nich,“ prerušil ho Mycroft ostro. Spojil svoje prsty do striešky pod bradou a znovu zamyslene zavrel oči.

Nebol prekvapený. Toto bolo už tretí raz, čo bol jeho brat na odvykačke a nevyzeralo to, že by sa mu teraz darilo lepšie než na tých predošlých dvoch.
Sherlock sa rútil v ústrety svojej budúcnosti, kde nebolo nič, než len holá stena, veľkolepý náraz, výbuch a žiadni preživší.
Mycroft využil všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícií,len aby dokázal svojmu brilantnému sebadeštruktívnemu bratovi, že život existuje aj po tridsiatke. 

Najhoršie na tom bolo, že Mycroft mu rozumel. Vedel, aké je to byť v pasci, ochromený a zaplavený vnemami, myšlienkami, ktoré presahovali okolitý svet....Lenže zatiaľ čo Mycroft investoval energiu do budovania svojej mocenskej základne, Sherlock sa bezhlavo zmietal bez akéhokoľvek pevného bodu - okrem tej jeho hry na husle a morbídneho záujmu o trestnú činnosť a smrť. 

A potom objavil drogy.

Mycroft sa kedysi Sherlocka pýtal, prečo riskuje sebazničenie kvôli pocitu umelej blaženosti.
„ Raz si mi povedal, že naše myšlienky sú rýchlejšie ako svetlo,“ odpovedal mu Sherlock malátnym tónom. Oči mal zavreté, ale Mycroft mohol vidieť, ako sa rýchlo pohybujú za bledými viečkami, následok zmyslového preťaženia po kokaíne. 
„ To je to, Mycroft. Môžem byť vlastnou myšlienkou. Niekedy by si to mal vyskúšať. Pochopíš.“

Boh mu pomáhaj, bolo to lákavé, ale odolal. Odvliekol Sherlocka na ďalšiu kliniku a sedel tam s ním, pokiaľ nevoľnosť, paranoja a hrozby úplne neustali. 
Zostal s ním, zatiaľ čo sa jeho brat vnútorne trieštil na malé kúsky, až kým sa nadávky nezmenili na vzlyky a slzy.

Aj keby nenašiel žiadny spôsob...mohli by sa jednoducho vrátiť na začiatok tohto bludného kruhu. 
Sherlock by síce nebol vyslobodený zo svojej závislosti, ale mohol by ho odtiaľto vziať a vypustiť ho nazad do Londýna. 
Druhá možnosť bola nechať ho tu terorizovať miestny personál. 
A ani jedna z nich nebola dobrá pre nikoho zo zúčastnených – a zo všetkých najmenej pre Sherlocka. 

„ Pán Holmes...vo Švajčiarsku je jedno vynikajúce zariadenie,“ naznačil riaditeľ Kullek a elegantne posunul príslušnú brožúru po stole k Mycroftovi. Mal ju pripravenú v zásuvke, v ktorej našiel aj handričku na čistenie okuliarov. 
Mycroft si povzdychol. 
Nemal najmenší dôvod domnievať sa, že zmena krajiny by mala nejaký väčší účinok na zmenu správania jeho brata. 
Chcelo by to niečo oveľa radikálnejšie, aby sa konečne prestal uberať po ceste absolútnej deštrukcie.

Položil dlaň na brožúru a posunul ju späť k riaditeľovi, pričom nezabudol poznamenať, že sa má prestať vyhýbať zodpovednosti a vymyslieť nejaké riešenie, nehľadiac na to, čo aké nekonvenčné by bolo. 

Potom zrazu stuhol, keď prestal uvažovať v jednoduchých kategóriách rehabilitačných centier a odvykania, a začal myslieť...no, jednoducho spôsobom sebe vlastným.
Nekonvenčné riešenia boli často tie najlepšie - a zároveň jediné, ktoré boli na dosah ruky.
A Mycroft vedel byť skutočne v tomto ohľade veľmi vynachádzavý. 
Sherlock sa dal na drogy z nudy. Odvykačka bola tiež nuda. 
A tak svoju genialitu a silu vôle obrátil k jedinému cieľu, ktorý bol dostupný – k teroru zamestnancov. Nikto z nich nemal taký charakter, aby odolal sile Sherlockovej osobnosti. 
V skutočnosti, na svete bol len jeden človek – okrem Mycrofta samého, ktorý by mohol mať potrebnú odolnosť, aby vydržal Sherlockove najhoršie nálady.


...

 

Šedomodrý Kitfox IV sa pomaly znášal na úzku pristávaciu dráhu lemovanú suchou jesennou trávou. 
Až keď sa ultraľahké lietadlo naklonilo do správnej pozície, štrkový pás, ktorý tvoril pristávačku, začal byť zreteľne viditeľný. 
Mal len pár stôp na šírku, bol zarastený burinou a končil pri dvojitom prívese, ktorý slúžil ako letisková hala. 

John Watson, stojaci na verande jedného z prívesov si zaclonil oči rukou a sledoval, ako lietadlo dosadlo a zarolovalo tesne k budove. 
Zdvihol svoj batoh i pušku a zamieril rovno k nemu, nasledovaný Chuckom z obchodu s potravinami a krmivom vo Fairlake. 
Chlapec niesol vrece obilia pre sliepky, ktoré bolo veľké takmer ako on sám – krmivo bolo určené pre Johnovu najbližšiu susedku, Molly Hooperovú a John ho plánoval vymeniť za podiel vajec z jej kurníka. Molly žila asi trinásť kilometrov od jeho zrubu, dolu po prúde rieky, a navštevovali sa asi raz za dva týždne - ak bolo dobré počasie.

„ Vyzerá to v pohode!“
Mark prekričal zvuk motora Kitfoxu a vyliezol z kabíny pilota. 
„ Dorobím ti papiere a obnovím registráciu, môžeš si to vyzdvihnúť, keď sa vrátiš po poštu.“

„ Vďaka Mark,“ John mu podal ruku, v ktorej mal ukrytú päťdesiatdolárovku. 
Prísne požiadavky na pilotovanie ultraľahkých lietadiel sa tu- uprostred ničoho- nepresadzovali nijak úzkostlivo a všetkým to tak vyhovovalo. 

„ Myslíš, že sa stihneš vrátiť skôr, než začne skutočná zima?“

John pokrčil ramenami, stále dohliadajúc na Chucka, ktorý nakladal krmivo do miniatúrneho batožinového priestoru lietadla, hneď za sedadlami.
„ Možno. Ak bude satelit spolupracovať, pošlem ti mail.“

„ Ak nie, uvidíme sa na jar. Dávaj na seba pozor.“

John sa krátko usmial. „ Aj ty. Natankuješ mi ešte plnú, predtým než pôjdem?“

„ Jasné,“ súhlasil Mark a šiel ku palivovému čerpadlu.

John dal zatiaľ Chuckovi sprepitné a upevnil svoj batoh na sedadle spolujazdca. Jeden deň strávený v mestečku splnil jeho potrebu styku s civilizáciou viac než vrchovato. Teraz, keď mal všetko, čo potreboval, sa chcel len vrátiť domov. 

Mark natankoval Johnovi plnú nádrž, pripísal náklady na Johnovu kartu a zamával mu, keď sa pohol po pristávacej dráhe. Mark celé letisko v podstate vlastnil - prevádzkovalo ho, riadil letovú prevádzku, pôsobil ako colník aj ako hlavný inžinier. Keď John zdedil svoj zrub, prišiel sa Markovi predstaviť a darom mu priniesol niekoľko kúskov vyberanej diviny. Pomáhal mu aj na oprave strechy letiskovej haly.
Na oplátku ho Mark nebuzeroval a obstarával mu nevyhnutné papierovačky. 

O desať minút už bol na oblohe, aj keď nie celkom pokojný v podomácky vyrobenej konštrukcií, ktorá by ho celkom určite pri havárií nezachránila. 
Nikdy nechcel byť pilotom, tak ako nechcel mnoho iných vecí. Ale stali sa.
V jeho veku mal byť niekde vo fakultnej nemocnici v Toronte, alebo na praxi v Štátoch, alebo nechutne bohatnúť v jednej z tých poisťovacích spoločností, alebo by mal byť... mŕtvy v púšti.
Všetko možné len nie živoriť v kanadských lesoch na mieste tak vzdialenom od všetkého, že človek potrebuje snežný skúter alebo lietadlo, aby sa dostal do najbližších potravín. 
Vysielačka zapraskala a prebrala ho zo zamyslenia.

„ Charlie-India-Jedna-Sedem-Tri, tu je veža Fairlake, prepínam,“ ozval sa Mark.

Prekvapený John zapol mikrofón.
„ Fairlake, tu Charlie-India-Jedna-Sedem-Tri, čo sa deje Mark?“

„ Môžeš to stočiť naspäť? Práve som dostal pre teba správu.“

„ To ako vážne?“ John skĺzol pohľadom po vrcholkoch borovíc a modrej stužke rieky, ktorá ho mala bezpečne doviesť k domovu. Jediné, čo mu zišlo na um bolo, že sa ho snaží zastihnúť armáda, možno nejaký problém s platbami za jeho zdravotné postihnutie, ale to sa snáď dalo vyriešiť aj mailom.
„ Akú správu, do prdele?“

„ No, hm- požiadal ma, nech ti odkážem, že je to od Pytona.“

John zaťal prsty do kniplu a vyschlo mu v ústach. 
Vo vysielačke zapraskala statická elektrina a on rozpoznal britský aristokratický prízvuk, ktorý mu svojho času sľúbil nemožné. Záchranu. Prežitie.
John otupene zvesil hlavu a otočil lietadlo naspäť k pristávacej dráhe.

„ Charlie-Sedem-Tri žiada o povolenie k prednostnému pristátiu“
„ Veža Fairlake povoľujem Charlie-Sedem-Tri. Mäkké pristátie, John. “
John zadržal dych a vypol mikrofón. Zakrúžil po nekonečne bledomodrom nebi, tak odlišnom od oblohy v jeho nočných morách. 
Až keď sa obe jeho ruky prestali konečne triasť, namieril si to na pristávaciu dráhu späť na letisku vo Fairlake.